Ak ste niekedy v živote chceli preskúmať tvrdšiu hudbu na Slovensku, určite ste narazili na svätojurské trio...no..teda...skôr trojicu. Okolo jazzu sa naozaj teraz motať nebudeme. Reč je o trashmetalovej kapele Čad, ktorá vznikla v roku 1994. Jej členmi sú Pišta Vandal (spev a gitara), Baška (basgitara) (v súčasnosti s nimi hrá basák Kňěží) a Valér Tornád (bicie). V rovnakom zložení fungujú aj v rock’n’rollovej kapele Vandali. Práve posledný menovaný, Valér, nás poctil svojou prítomnosťou.
- Ahoj Valér, ďakujeme, že si prijal naše pozvanie. Ako si sa dostal k hudbe a k bicím?
Čau Dominik a aj všetci bubeníci. K hudbe som sa dostal cez môjho staršieho brata, ktorý začal s tvrdou muzikou dakedy v roku 97. Ja som o hudbe vtedy nevedel nič. Mamka ho presvedčila, aby ma zoberal na hardcore-ový koncert do Dúbravky. Hrali tam všetky najlepšie HC kapely ako MSR, S3A, LastWill, Dountless, Atria, Rozpor. Prvýkrát som zažil silu tvrdej muziky, spievajúci dav, mosh, stagediving a samozrejme dobrých bubeníkov. Celé ma to zasiahlo, tá radosť, spolupatričnosť a aj tá inakosť oproti zvyšku sveta. Namotal som sa a odvtedy sme chodili po všetkých koncertoch v Bratislave. Nemohol som si pomôcť, ale vždy, keď hrala kapela, vnímal som len bubeníka - človeka, ktorý tomu metalovému organu vládol a od ktorého závisel dobrý alebo zlý koncert.
V roku 99 som si z bazáru kúpil prvé Amatky. Nemal som vymyslené, kde budem skúšať, ani čo budem hrať. Za veľkého frfľania mojej mamy, mi tie bicie pomohla odviesť, čo ma nasralo a zároveň nakoplo.
- Hráš aj na iné nástroje ako bicie?
Nehrám, nie som hudobný guru. Nerozumiem notám ani teorií. Ale chcel by som vedieť hrať na gitaru alebo basu a rozumieť zvuku. Vkĺzol som do sveta muziky cez tvrdú hudbu undergroundu a tá je hlavne o pocite, výkriku a energií; teória je druhoradá. Bicie tak pohltili moje hudobné zameranie, že som sa vôbec k ďalsím nástrojom nedostal. Pri tvorbe nových skladieb by sa mi iné hudobné nástroje hodili. Našiel som si ale cestu, ako skladať rytmy, breaky a tak nabádať spoluhráčov k tvorbe nových riffov.
- Aká je tá tvoja cesta? Predpokladám, že prevažnú väčšinu partov si tvoríš sám. Odkiaľ berieš inšpiráciu? Máš nejaké bubenícke idoly?
Bubeníci ako napríklad Vinnie Colaiuta a Thomas Lang majú všetko a vďaka nim sa už nemusíme dohánať, kto trénuje viac a koľko hodín nespí. Môžeme sa uvoľniť a zaoberať sa len tvorbou našich skladieb. A myslím si, že to je aj to, čo odlíši priemerného bubeníka od hviezdneho...kreativita. Ja často trávim celé skúšky vymýšľaním jedného breaku, alebo nových rytmov. Snažím sa hľadať jednoduché cvičenia, ktoré začnem pomaly rozkladať na celej sade a drvím ich až nenájdem zaujímavý moment. Zoberiem ho a vymyslím k nemu slohu. Potom prídu gitaristi a zahodia to do koša. O deň neskôr vymýšľam odznova.
Mám veľmi rád afro-amerických bubeníkov napríklad Johna Blackwella, Arona Spearsa. Potom Gavina Harrisona, Brann Dailora z Mastodon, Vinnieho Paula, Alexa Rudingera, Mika Portnoya, Aquilesa Priestera, Todda Suchermana, Deva Weckla a strašne veľa ďaľších.
- Aké bicie, činely, hardware, blany a paličky používaš? Prečo tieto?
Hrám už 21 rokov a vyskúšal som toho naozaj veľa. Je to aj kvôli tomu, že nikto ani kamoši ani predajcovia hudobných nástrojov mi nevedeli poradiť, čo je dobré a čo si nemám kupovať, keď hrám rockovo (tak to nazývali) . Tak som odkukával z telky a z klipov a skúšal to, na čo som mal peniaze. Všetky peniaze z brigád som investoval do bicích.
Videl som raz Larsa Ulricha, ako mal hlavné crash-ky po ľavej strane dotiahnuté napevno, tak som to skúsil a keď som rozbil druhú, prestal som ho radšej sledovať.
Prvú dobrú sadu, ktorú som vyžobral od tatka bola, Sonor Force 3001, odporúčil mi ju môj učiteľ. Doteraz ju mám a je super. Dokúpil som si k nej aj ďalšie tomy, takže konfigurácia je: 22 BD, 8,10,12,14 TT, 16 FT. Snare k tejto sade som rozflákal a hardware som tiež nevnímal ako výhru. Nahrával som na ne Psiu Krv a aj Súkromnú vojnu. Tu som začal pokukovať po vyšších radách Sonoru.
Dakedy v 2010-11 sa mi podarilo objaviť inzerát na Sonor Designer, veľkú sadu, čo bol môj dlhoročný sen. Nemal som ich moc naštudované, lebo som nedúfal, že ich budem niekedy mať, a teda kúpil som ich v ošiali. Mal som šťastie a sú to light maple korpusy a bubinga povrch. Hrajú skvele, ale kvôli komplikovanému hardware-u ich mám v skúšobni a nosím ich len do štúdia. V každom štúdiu hrali bombasticky. Keď nasadím nové blany a nazvučia sa, normálne zvukári mľaskajú od slasti. Je to zážitok. Veľkosti sú: 22 BD, 8, 10, 12,1 4 TT, 16 FT, ale hlavné prechody používam 10, 12, 16. 14 tom je skôr taký “gong drum” a 8 tom je v 1-2 songoch. Najlepšie hrajú s Remo Emperor.
Hardware mám pomixovaný: Rampa Gibraltar, činelové ramená od Pearl, Gibraltar a Yamaha.
Tretiu sadu som kúpil, keď sa nám začalo dariť a bolo veľa koncertov. Do toho som chodil do roboty a nemohol som si každý druhý týždeň brať v piatok voľno, aby som pobalil bicie. Rozhodol som sa kúpiť si koncertné bubny, ktoré budú stále pripravené vyraziť. Objavil som DW performance series titanium sparkle set 22 BD, 10,12 TT, 16 FT a bolo rozhodnuté. Tomy a floor tom sú trochu plytšie, čo na koncerte dobre prerazí stenu z gitár. Keď som začal tieto bicie nosiť do všelijakých malých klubov, krčiem a zavšivených kulturáčikov, zvukári si klepali na čelo, že načo taký parádny nástroj nosím na dlažbu do krčmy. Po koncerte, ale každý uznal, že ten zvuk bol fajnový, žiadne krabice, ale pekný dunivý mľaskavý nájeb. Navyše celé bicie stoja na 3 stojanoch a viem byť pripravený aj s nazvučením za 15 minút.
Šľapku používam DW 9000 XF, čo je brutal, ale za experta na dvojkop sa nepovažujem. Potreboval som niečo čo vydrží aj tvrdší kop, hlavne naživo.
Činelov som rozchňápal už tony, a mám pomixované snáď všetky značky. Poznávací znak mojho zvuku je určite 20” Stagg lion china, ktorá nemá konkurenciu. Používam ju v sade do štúdia, kde mám ešte hlavné crashky 18”, 20” Paiste Rude Wild, 20” 2002 Paiste Ride. Hihat je Sabian HHX, tak isto aj splashky a 18” HHX O-zone. Sem-tam si prihodím nejaký stack alebo malú chinu.
Na koncert toho mám menej a pravdupovediac ani neviem, aké činely. Je to spotrebný materiál. 14” HH, 18", 18", 20” CRASH, 21” RIDE, 19” CHINA
V súčasnosti používam paličky veľkosti 2B, predtým to boli 5B. Je to zásadný rozdiel vo zvuku. Pri 2B treba mať vycibrený úder, aby činely a blany netrpeli. Tak isto pozor na zlomené rytmičáky, mám s tým skúsenosti. Najradšej mám Vater a Promark.
Snare na koncerty mám jedine Pearl Freeloating maple 14”x6,5”. Je na neho totálny spoľah. Odporúčam.
Do štúdia ešte ten pravý snare hľadám. Mám Sonor Artist Bronze, čo je topka, ale na thrash metal úplne neni. Lámu sa mu mušle. Testoval som SJC alpha snare hliník a dvom praskol korpus. Zvukovo bol super. Teraz skúšam DW 14”x6,5” Black Nickel Over Brass a zatiaľ všetko hrá. Uvidíme.
- Si firemným hráčom nejakej značky? Je nejaká značka, s ktorou by si chcel spolupracovať?
Bol to môj detský sen byť v katalógu nejakej značky. Ale postupom času som pochopil, že musíš tam poznať ľudí, vnucovať sa a na to ja moc nie som. Tak na to kašlem a hrám, na čom chcem. Keď ma niekto osloví, kľudne budem hrať na ich značke. Ale načo ma budú oslovovať, keď im robím reklamu aj bez sponzoringu. Mám ich rád šeckých.
- Veľmi často metaloví bubeníci triggrujú kopák. Používaš triggery? Ak áno, myslíš, že to neuberá na dynamike celého kopáku?
Metalové hrnanie je nahovno v tom, že sa musíš rozhodnúť, či hrať ultra rýchlo, čo ide technikou a jemne, alebo silovo, kde sú emócie, ale nedosiahneš takú kadenciu. Ja som si vybral tú druhú cestu, voláme to “na plný kotel”. Death metalisti si vymysleli trigger a ja ho uznávam, ale beriem to trochu ako Instagramový filter, ktorý ti zväčší pery, oči, cecky, riť. Napriek tomu na našich nahrávkach triggre sú. Neviem, do akej miery, kedže sa mixovali v zahraničí a zvukárom nechávame voľnú ruku. Myslím, že sú tam ako doplnok k živému zvuku. Na poslednom albume sme nahrávali v profíckom štúdiu SONO a tam pridal na kopák sampel, ktorý tvorí 20% zvuku. Naším snom je to mať celé živé a brutálne zároveň. Naživo trigger nepoužívam. 
- Medzi slovenskou komunitou bubeníkov si uznávaný pre svoje náročné a energické bubnové party. Ako sa dá vypracovať taká výdrž? Napr. v pesničke Pancierova päsť ideš nonstop dosť silné rimshoty, čo je fyzicky veľmi náročné v takom tempe.
Často sa mi stáva, že ľudia hodnotia moje hranie ako silové trieskanie. V skutočnosti to tak nie je. Ten rimshot úder na snare mám presne dotiahnutý, a je to trafená palička na obruč spolu s blanou tak, aby som nezatínal svaly na ruke. Samotný rimshot stlmí odraz paličky tak ju treba zdvihnúť svalmi a potom znova presne spustiť. Únava nastáva po rýchlych breakoch vo vysokom tempe. A samozrejme pri hodinovom koncerte. Ako píšeš, treba mať na to aj kondičku.
Hudobník dobre zvláda svoj nástroj vtedy, keď v jeho rukách vyzerá maličký. Musí pôsobiť tak, že je nad vecou, a hrá s ľahkosťou. Ja som sa do tohto štádia dlho nevedel dostať, raz bol koncert super, druhý raz sa mi hralo strašne ťažko. Niekoľko rokov už pravidelne behávam, a prinieslo to veľkú zmenu aj v bubnovaní. Nemusím využívať 110% svojej energie, aby som odohral celý koncert a potom odpadol.
Thomas Lang povedal, čím rýchlejšie hráš, tým hraj uvoľnenejšie. To je môj cieľ.
- V akých projektoch a kapelách si hral/hráš?
Od roku 2003 hrám v Čade a vo Vandaloch. Vandalov sme museli uspať, bez Baškinej basy to nešlo. Potom som si strúhol pár skladieb a jeden celý album s kamošmi z Galadriel. Nič viac. My sme totiž od 2003 vydávali každý rok jeden album. Posledné 3 albumy robíme každý druhý. Koncentrujeme sa na ČAD, robíme to štýlom DIY, čo znamená, že si to manažujeme, bookujeme, predávame nahrávky a merch, hráme, nahrávame, tvoríme a platíme. Neni to také jednoduché ako to vyzerá. Máme, ale už rozbehnutý vlak a nechceme aby zastavil. Ako hovorí jedna z našich skladieb “To, čo vedieme, je súkromná vojna”.
- Albumy Bastard (2017), Čertova kovadlina (2014) a Ťažký kov (2011) dostali ocenenia Radio_Head Awards v kategórií “Nahrávka roka - Hard & Heavy”. Aký to bol pocit, keď tri albumy po sebe vyhrali nahrávku roka? Osobne si myslím, že to len odráža kvalitu ČADu.
Bol to super pocit, hlavne to prvé ocenenie. Neočakávali sme od toho nejaký veľký prelom v kariére a ani sa nekonal. Naša karavána ide ďalej. Neskromne poviem, že pri Bastardovi nemali iní šancu. Tam sme do toho vrazili všetko. Veľmi silný rok v metalovej hudbe bol 2019. Zvuková a produkčná kvalita nahrávok je na vysokej úrovni a už téma dobrý / zlý zvuk odpadáva. Už dosiahne za malé peniaze dobrý zvuk každý. Teraz pôjde zas o spomínanú kreativitu, textovú výpoveď a celkové vyžarovanie kapely. 
- Pôsobíš aj ako štúdiový bubeník?
Chcel som vždy byť štúdiový bubeník. Keď som sa ale stretol s Martinom Valihorom v rádiu, tak na mňa pri tejto poznámke vybehol, že či chcem nahrávať mc Erika a Barbaru, alebo Gladiátor. Mal pravdu, nechcem, a preto ním nie som. Rád ale skúsim hocičo, v období po vydaní albumu mám väčšinou tvorivé prázdno a tam by som zmestil nahrávanie.
- Venuješ sa aj učeniu bubnov?
Nevenujem. Ak mi ale niekto napíše a žiada radu, rád mu odpíšem a poradím. Moc veľa ale toho nie je. Ľuďom sa nechce cvičiť bez vidiny zárobku. A tiež sa nespýtajú, lebo vedia, aká bude odpoveď. To je ako s ľuďmi, čo majú nadváhu a chcú schudnúť - všetci presne vedia, čo majú robiť. Bicie sú o každodennom cvičení, organizovaní času, potení, hluku, opravovaní nástroja, nosení 8 ťažkých tašiek, rozkladaní a skladaní... komu by sa to chcelo.
- Okrem bubnov sa venuješ aj vizuálom v štúdiu s názvom Animal Studio. Robil si napr. 40 stranový booklet k albumu Bastard (2017). Podielaš sa aj na klipoch ČADu alebo robíš prevažne len obaly k albumom?
Chcem to všetko robiť, chcem to vedieť urobiť najlepšie. Kapela ma naučila toľko, ako všetky školy, na ktoré som chodil. Už pri prvých albumoch Čad som si uvedomil, že mať kapelu nie je len o hraní, ale je tam aj kopec iných vecí, ktoré pomáhajú budovať značku. V súčasnosti ku kapelám prirástol svet sociálnych sietí, ktoré udržujú kapelu vo vare. Nie je mi to úplne po chuti, ale hľadáme si cesty, ako v tom plávať. Vzniká tam kopec obsahu mimo nahrávok. Napríklad sme si sami spravili záznam z vyše hodinového koncertu v MMC, nahrali všetky stopy a dali zmixovať, natočili to na 5 kamier a ja som to cez vianočné prázdniny a Silvestra strihal, kým vonku boli ohňostroje. To bol prvý Silvester, ktorý som strávil produktívne. Má to medzi ľuďmi veľký ohlas.
Pišta je zase blázon do vydávania kníh a v skúšobni v Jure si zriadil malú tlačiareň, neskôr aj sietotlač. Všetko sme sa to učili za behu.
Ja som sa po Psej Krvi, ktorú nám robil môj brat Michal Ivan, musel naučiť robiť grafiku a maľovať obaly sám. Bastard mi dal veľa práce, ale strašne ma to bavilo. Často sa zamýšľam, že na Slovensku do tvorby albumu podľa mňa nikto nevrazil toľko času ako my do Bastarda.
Čo sa týka klipov, tak to je moja srdcovka, ale nevládzem ich robiť načas. K poslednému albumu Zabi ma sa mi podarili spraviť 3, čo je na naše pomery výkon. Je to extrémne náročné a musí sa to stihnúť tesne do vydania albumu, lebo skladby sa obohrajú a nemá to neskôr žiadny efekt.
Tvorba grafík, ilustrácií a videí je aj z časti moje povolanie, tak tam vystupujem pod vlastným menom Jano Ivan. Valér Tornád je bubeník, zmrd čo robí hluk. 
Ďakujeme Valérovi za jeho čas a super rozhovor. Viac jeho bubnovania a ostatných prác nájdete na týchto odkazoch:
www.artstation.com/artist/janivan